vertikálny vs horizontálny odpor

Každé cvičenie má určitý smer prekonávania odporu. Tie najzákladnejšie sú vertikálny a horizontálny. Vertikálny smer, prekonávanie odporu proti smeru gravitácie (benchpress, zhyb, drep, mŕtvy ťah, výpad atď) je využívaný najčastejšie pretože k nemu nie je potrebný žiadny kladkový systém a môžu sa pri ňom využívať voľné váhy, čiže jednoručky alebo veľké činky. Najčastejšie je tento smer odporu využívaný aj pri tréningu nôh.

Je však z hľadiska funkčného tréningu pre športovcov optimálnejší vertikálny či horizontálny odpor?

Ako príklady použijem jednonožný mŕtvy ťah (SLDL) a výpad. Tieto cvičenia sú veľmi obľúbené pre trénerov v prípade, že chcú rozvíjat sedacie svaly, hamstringy a kvadricepsy.

Pri behu sa snažíme produkovať hlavne horizontálne sily, teda tie, ktoré nás poháňajú v priestore vpred. Toto môže byť podľa môjho názoru výhodou horizontálneho zaťaženia. Pri SLDL je to okrem vernejšieho kopírovania odporu pri behu aj práca s ťažiskom na chodidle, výraznejšie zapájanie lýtkových svalov a presnejšia práca sedacích svalov a hamstringov v uzavretom reťazci (uzavretý reťazec - moment, keď sa panva posúva vpred vďaka nohe zapretej o zem). Pri výpade zas môže výhoda horizontálneho odporu spočívať v lepšom zapojení sedacích svalov a hamstringov v uzavretom reťazci prostredníctom ťahu prednej päty vzad čím opäť produkujeme pre beh dôležitejšie horizontálne sily.

Netvrdím, že klasické vertikálne zaťaženie pomocu jednoručiek alebo veľkých činiek je zlé. Pre športovcov však môže byť výhoda striedať okrem cvičení aj smer odporu.